Samovražda

Keď si Naivná v spomienkach pozrela film svojho života, nadýchla sa znovu zhlboka, uchopila žiletku do rúk pevnejšie, priložila si ju na zápästie ľavej ruky, zavrela oči a napriek trasúcej sa pravej ruke začala rezať. Od bolesti otvorila oči. Ľavé zápästie ju štípalo a napriek tomu nikde ani stopa po krvi. V duchu si nadávala, aká je neschopná a dodávala si odvahy zarezať hlbšie a pevnejšie. Znovu sa nadýchla, zavrela oči a rezala. Takmer vykríkla od bolesti, ale vedela, že musí byť potichu, aby ju nik neobjavil. Pomaly otvárala oči a konečne zbadala krv. Ako to, že jej je len tak málo. Prečo nestrieka? Nemohla tomu uveriť. Fidlikala tou žiletkou po svojom zápästí ako huslista slákom a krv vytekala len po kvapkách, akoby sa jej nechcelo stretnúť so špinavou podlahou internátnej kúpeľne. Čím viac tlačila žiletkou do ruky, tým viac to bolelo, ale vytúžený výsledok nikde. V duchu si nadávala aká je neschopná. Nedokázala pochopiť, kde urobila chybu. Riadne si ešte raz pezrela žiletku, skúsila si ňou odrezať chĺpok na ruke a vtedy zistila, že je tupá.
"No a čo", vravela si v duchu. "Musí sa to podariť aj s tupou! Musí!"
Fidlikala po ruke čoraz zúrivejšie a bolesť ju prinútila vykríknuť. Len tak slabo. A zrazu jej po lícach začali stekať slzy. Namiesto krvi zmáčala hnusné smradľavé obkladačky slanými slzami. Zmývali jej zo zápästia ten kúsok krvi, čo si doslova vytlačila tupou žiletkou von, ale bola to len krv z poranenej pokožky. Žily ostali celé. Sedela tam nešťastná, zhnusená z vlastnej slabosti a neúspechu. Odjakživa neznášala fyzickú bolesť a nik ju nepripravil na to, že samovražda bolí. Áno, bolelo to. Aj fyzicky aj duševne. Momentálne víťazila bolesť fyzická. Uvedomovala si, že vlastne plače od bolesti. Pustila si na zápästie studenú vodu, stiahla ho do vreckovky a s červenými očami vyšla von z kúpeľne.
Vyšla von, do nového života. Nevedela, aký bude. Vedela len, že ju čaká zatratenie, problémy, ale tešila sa na svoje dieťatko.
Ruku nosila asi týždeň obviazanú a keď zložila po týždni obväz, zdobili jej zápästie jazvy. Našťastie bola jeseň a nemusela chodiť v krátkych rukávoch a vysvetľovať, čo to tam má. Po čase sa dozvedela, že žily si treba prerezať pozdĺžne a nie priečne. Bola šťastná, že to vtedy nevedela. Bola šťastná, pretože žila pre svoje dieťa. Nebola schopná dokonať samovraždu, ale svojou neschopnosťou sa rozhodla pre dlhodobú samovraždu. Každý deň jej nového života bol pre Naivnú samovražedný. Vyslobodila sa až po dlhých rokoch...

Matka?

Veľmi často rozmýšľala, prečo je jej matka taká tvrdá, bez srdca, bez pocitov. Na jednej strane sa ju snažila pochopiť. Mala ťažký život, ťažké detstvo sa na nej podpísalo. Potom strata dvoch detí, žiadne súkromie, pretože svoj malý životný priestor, získaný sobášom, si od začiatku delila so svojou matkou. Bol to nedostatok intimity, nenaplnené ambície, alebo jednoducho len vrodené gény, ktoré z nej robili tvrdú skalu?
Nedokázala svojim dcéram prejaviť lásku, nedokázala im byť priateľkou. Tak veľmi obe túžili po matke. Nachádzali len prísnu bachárku, kotrolujúcu ich životy, veliacu, neúprosnú, neústupčivú. V zriedkavých záchvatoch výčitiek svedomia sa im snažila priblížiť, aby potom pár vyrieknutých tajomstiev spreneverila pred otcom a zneužívala pri ďalších trestoch. Bola presvedčená, že je tou najlepšou matkou. Chválila sa svojimi "výchovnými" opatreniami, nechala sa obdivovať a bola hrdá na svoju tvrdú výchovu. Po rokoch, keď sa jej Naivná už dokázala vzoprieť, len s ľútosťou skonštatovala, že mala byť ešte prísnejšia. V čom? Naivná nepoznala u svojich priateliek až takú prísnosť ako doma. Áno, vychovávalo sa vtedy inakšie. Matky neboli dcéram vyslovenými kamarátkami, ale mnohé sa ich snažili trochu pochopiť. Život nebol jednoduchý. A tak si ho v mnohých rodinách spríjemňovali peknými vzťahmi. Aj v rodine Niavnej boli dni, keď matka dokázala byť vtipná, milá, ale dali sa zrátať na prstoch jednej ruky. Matka bola radšej vtipná, nápaditá v cudzom kolektíve. Rada bola oslavovaná, celý život hrala akýsi druh divadla. Ona, hlavná postava a okolo nej komparz zvyknutý nepriečiť sa, poslúchať príkazy režiséra a dostávať zaslúženú odmenu.
Bola egocentrická, sústredená len na svoje pocity a príkazy. Ak sa jej neulahodilo, pľula jedovatú paru na všetky strany. Neznášala odpor, protirečenie. Jednoducho vodcovský typ, ktorý si vybudoval svoje malé vojsko aspoň doma. Doma bola ona generálom. Neuvedomovala si, že svojich vojakov zaháňa do zákopov. Manžela do zákopu funkcií a krčiem, deti do ilegality literatúry a výmyslov. Všetci okolo nej sa oddali šialenstvu klamstiev a výmyslov, dúfajúc v prechodný pocit slobody. Slobody kruto vydobytej, ale o to tvdršie zaplatenej. Slobody, ktorá nikdy netrvala dlho a končievala mučivým väznením, spojeným s duševným trýznením. Matka sa vyžívala v pocite nadradenosti a víťazstva, v pocite, že sa jej všetci, ktorí mali cítiť jej lásku, len boja. Po každom malom víťazstve jej cínových vojačikov, nasledovali dlhé obdobia trestov. Trestov v samotkách. Trestov, okorenených vyhadzovaním vecí zo zle uprataných skríň, opakovaným umývaním podlahy, ktorá stále nebola dosť dobre umytá, trestov neustáleho utierania prachu, aj toho, ktorý už bol utretý stokrát a nik ho nevidel, trestov izolovania mladých duší od okolitého sveta. Izolovala ich fyzicky, ale psychicky ich nikdy nezotročila do úplného zničenia. Jej tresty podnecovali dcéry k neustále sa skvalitňujúcim klamstvám, na ktoré im síce vždy prišla, ale ony si ten prechodný pocit slobody užívali o to viac. Nikdy nepochopili, čo tými trestami chcela dosiahnuť. Poslušné boli vždy, Naivná určite. Do istého veku. Nechápali, že im nedožičila normálne dospievanie medzi mladými ľuďmi, ale boli rady, že stará mama bola na ich strane a odvážne im kryla chrbát v prípade prezradenia. Nechápali, ako mohla taká úžasná žena, akou stará mama bola, porodiť tú tyranku. Nechápala ani stará mama. Bolo jej ľúto, keď videla, že milované vnučky nesmú chodiť na diskotéky, do kina, medzi mladých ľudí. A tak pri každej príležitosti, keď matka musela opustiť bojisko kvôli nejakej dôležitej roli, kryla im chrbát a dopriala im pocit slobody a mladosti. Klamala s nimi, aby si to večer "vymodlila" a nechodila ďalej po svete s hriechom. Toto boli ich tajné víťazstvá v krutom boji, ich sprisahania voči generálke, ich radosť a šťastie.
Po rokoch, keď sa z matky následkom nemoci stala fyzická i psychická troska, stretla sa pri nej Naivná so svojou sesternicou. Sesternica ju nespoznávala. Nechápala, že z generálky je len hŕbka kostí, obalených kožou, bezduchá hŕbka, nevnímajúca svoje okolie, nevnímajúca svoju bezmocnosť, nevnímajúca, že teraz je ona vydaná napospas svojmu okoliu. Pozerala na ňu, na genrálku , a donekonečna opakovala:

"Naivná, pamätáš, ako ťa nechcela pustiť k nám na prázdniny len za to, že si ju do práce neprišla čakať s dáždnikom, lebo poobede začalo pršať?"

Naivná si to už nepamätala. Akoby aj? Pri všetkých tých nezmyselných trestoch. Sesternica neverila vlastným očiam. Videla pred sebou porazeného Napoleona, ktorý o svojej porážke netuší. Bolo jej do plaču. Pokúšala sa predstaviť si svoju tetu v jej životnej úlohe, ale predstavy sa jej rozutekali po lícach spolu so slzami.... Naivná už neplakala. Len rozmýšľala, či ten zúbožený stav autoritatívnej matky je trestom alebo vykúpením....

Ako ďalej

Naivná sedela v sprche na zemi so žiletkou v ruke a dodávala si odvahy. Vždy bola strachopud a veľmi závidela svojej sestre jej odvahu. Sestra sa nikdy nebála vzoprieť ani voči generálskej matke. Nikdy ju neodprosovala, radšej zostávala dlhé hodiny kľačať, len aby sa nemusela podrobiť matkinej vôli. Nič si nerobila ani z toho, že ju matka takmer každý deň bije. Naivnej to tak vždy pripadalo a žasla nad tým, že sestra ani raz neplakala. Naivná revala už vopred, tak sa bála matkiných ručných výchovných prostriedkov. Tým hrozitánskym revom si väčšinou vydobila menšiu bitku a vždy matku aj poslušne odprosila. Sestra len spupne zazerala a tým matku len vybičovala k vyššiemu trestu. Naivnej sestra bol veľmi silný človek, navonok. Keď decká na dvore Naivnej ubližovali, sestra sa pobila aj za ňu. Naivná stávala ako soľný stĺp, po lícach jej stekali slzy veľké ako hrachy a každý ju mohol tĺcť, koľko sa mu ráčilo. Našťastie sestra nebola nikdy ďaleko a pribehla na pomoc. Matka ich vzťah veľmi zneužívala. Väčší vekový rozdiel medzi dcérami zneužívala na svoje ciele. Naučila Naivnú, že má svoju staršiu sestru špehovať a o všetkom ju informovať, inakšie bude zle! A to ustrašené naivné dievčatko robilo všetko pre to, aby zle nebolo. Vláčila sa za sestrou ako chvost, tá ju zmlátila a predsa jej nakoniec ušla, stratila sa tam, kde chcela byť a s kým chcela byť. Večer samozrejme nasledoval "zaslúžený" výprask. Túlačky neboli povolené, bolo sa treba učiť. Podľa matky bola sestra sprostá, ako otcovi predkovia. Stále jej to obíjala o hlavu a vykrikovala, že sa kvôli nej nebude hanbiť chodievať po ulici. Sestra všetko mlčky znášala, obdivovaná Naivnou. Zbierala sa v nej po celé tie roky zlosť, smútok, beznádej, sklamanie, zatrpknutosť. Naivná to samozrejme nemohla ani len tušiť. Bola príliš ľahkovážna a ovplyvnená matkou , aby sa vôbec takýmto problémom zaoberala. Jednoducho vyrastala v atmosfére, že setra je tá sprostá a škaredá. A ona Naivná je tá múdra , pekná a šikovná. A snažila sa svoju staršiu sestru využívať ako sa dalo. Až po rokoch, keď jej sestra vykričala, že sa kvôli nej, Naivnej, ktorá sa stala pre ňu kurvou, určite ani nevydá, došlo Naivnej, čo za zlo na nich matka spáchala.

Matka vo svojej viere v Naivnú a jej obdivuhodné úspechy prinútila aj sestru, aby si z nej urobila idol, ktorým sa môže kedykoľvek a pred kýmkoľvek pochváliť. Akoby to boli ich vlastné úspechy. A potom, keď sa prevalila krutá pravda, ostali obe zaskočené a neboli schopné vysporiadať sa s touto ponižujúcou realitou. Hlavne ony dve utrpeli najväčšiu porážku. Vždy sa starali len o seba, o to, čo povedia ľudia. Ani v tomto okamihu nepomysleli na Naivnú a na jej problémy. Pretože to bol v prvom rade len a len jej problém. Ona zažila to, čo si ony dve ani len predstaviť nedokázali. Ona musela znášať všetky reakcie a dôsledky svojho zlyhania, nie ony dve. Ale bola tu aj závisť. Po dlhých rokoch, keď sestry k sebe nakoniec našli akú takú cestu, sa Naivná dozvedela, ako jej sestra závidela to výsostné postavenie v rodine, úspechy, krásu, múdrosť. Vždy bola pre všetkých len sprostá a nedokázala sa s tým vysporiadať. Veľmi trpela aj pre svoju tvár, ktorú "zdobil" obrovský zlomený nos. Už od svojej prvej výplaty si začala šetriť na plastiku. Dostala sa do rúk vynikajúceho lekára a ešte lepšieho človeka. Bol zhrozený, že matka s ňou doteraz kvôli tomu nenavštívila žiadnu ambulanciu. Zlomenina nosa bola v takom stave, že chrupavky sa jej už takmer spojili a z toho pramenili všetky jej problémy s dýchaním. Matka tieto problémy riešila spôsobom:"Nepoťahuj stále tým nosom, kto to má počúvať!" Volal ju Smrkaňa.Netušila, pretože sa ani nesnažila, čo je príčinou tohoto stavu. A tak sestra prišla k plastike nosa úplne zadarmo. Jej výzor sa zlepšil natoľko, že ju veľmi dobrí známi na ulici vôbec nespoznávali. To jej dodalo trošku sebavedomia, aj keď sa ho matka pokúšala hneď v zárodkoch ubiť. Po rokoch sa vyrozprávali, jedna druhej vyžalovali, na chvíľu sa stali skutočnými sestrami. Dlhoročná vzájomná nenávisť sa však podpísala na nich oboch a tak tá cesta nikdy nebola taká, ako je to zvykom pri iných sestrách, alebo súrodencoch. Ony dve sa tešili už z toho, že sa vôbec dokážu porozprávať, aj keď vedeli, že o intímnych problémoch spolu nebudú nikdy hovoriť.

Ale bola tu ešte stále autoritatívna matka, ktorá začala šípiť, že pre ňu nastáva zlé obdobie . Nedokázala sa zmieriť s tým, že sa jej dievčatá spolu bavia, navštevujú sa aj bez jej organizačných schopností a kedy chcú a nie na povel. A začala robiť všetko pre to, aby sa ich cesty znovu rozišli, aby ona mohla znovu dirigovať ich životy, napriek tomu, že paličku jej už pár krát zničili alebo ukryli... Matka, ťažiaca celý život z intríg, ktoré zasiala medzi svoje dcéry. Matka, ktorá by mala pociťovať šťastie z detí, ktoré konečne našli spoločnú reč, ktoré si nechcú nechať zarásť chodníčky ku sebe bodliakmi a zaviať prachom. Mala ona ešte právo na meno matka? Prečo sa hovorí takmer "cudzej" osobe matka. Len preto, že niekoho splodila? Prečo sa volá skutočne cudzia osoba macocha, keď si so "svojimi" deťmi rozumie? Prečo sme my dve nemohli volať našu matku macochou?

Otec

Otec bol pre ňu všetkým. Napriek tomu, že jeho pracovné povinnosti mu nedovoľovali, aby so svojou rodinou trávil všetky dni, spomínala si na chvíle prežité s ním intenzívnejšie ako na chvíle s matkou. Spomínala si, ako sa s ňou rád hrával a menil sa na malého šantiaceho chlapca. Dokonca jej kúpil aj vláčik so železničkou, aby sa spolu mohli hrať. Keď ho osud pripravil o prvorodeného syna, bola mu Naivná aj dcérou aj synom. Naučil ju hrať dámu, rôzne kartové hry a dokonca aj zopár kúziel. Nenaučil ju nikdy, ako si vykúzliť lepšiu mamu. Naivná ho svojou detskou dušičkou vrúcne milovala. Vždy sa bála, či sa vráti v poriadku zo služobnej cesty, ale zároveň sa tešila na prekvapenie, ktoré jej prinesie. Vedel, ako miluje lízatká a tak jej vždy doniesol kyticu lízatiek alebo nejakú novú neznámu sladkosť. Niekedy prišiel neskoro v noci a ona si ráno našla v kuchyni sladký pozdrav. S radosťou čakávala, kedy sa vráti z práce, aby jej rozprával, čo nové vo svete zažil. Niekedy sa z práce nevrátil načas, zvykol sa zabudnúť v kaviarni. Nechápala, ako na ňu mohol zabudnúť a prečo sa neponáhľal domov k svojej malej láske. Keď prišiel v noci opitý, neraz zaliezla pod veľký stôl v obývačke a ustrašene vykúkala spod obrusa. Jeho staré zranenie spôsobovalo u neho nezvyčajné zmeny nálad. Nikdy si nik v rodine nemohol byť istý, ako bude v stave opilosti reagovať. Niekedy hneď zaspal na gauči a nevšímal si ženine vykrikovanie. Inokedy do neho vošla taká zúrivosť, že jeho oči boli priam nepríčetné. Jediný kto ho dokázal ukľudniť bola ona, Naivná. Jej v živote neublížil. Nik sa jej nikdy nespýtal, čo ona pri týchto výčinoch cíti, prečo nemôže spať, keď už bola väčšia, prečo jej jednoducho zoslabne celé telo a žalúdok sa jej trasie tak, ako keď máva obrovskú trému pred klavírnym koncertom. Niekedy pijával v jednom kuse a kým ostatní chlapi prišli domov dobre naladení, ba čo viac, málokto by si bol všimol, že niečo vypili, on takmer nechápal kde je a kto je. Nikdy nič nevydržal a snažil sa udržiavať krok s ozajstnými pijanmi. Boli noci, keď domov niekto zatelefonoval, že leží opitý na ulici a museli ho ísť zobrať. Mali čo robiť, aby ho dotiahli domov. Väčšinou bol takmer v bezvedomí a vtedy Naivná ľutovala, že nemá brata, ktorý by mal určite väčšiu silu a zároveň sa bála, aby ich nik nevidel a veľmi sa hanbila. Boli to chvíle v jej živote, keď si želala, aby už neprišlo žiadne pokračovanie, aby sa všetko vygumovalo, aby sa nikdy nenarodila a nemusela znášať takúto potupu. A zároveň sa tak veľmi bála o otca, aby sa mu niečo nestalo, aby neostala s matkou sama. Neodvažovala si ani len predstaviť, ako veľmi by sa zmenil ich život. Poznala matku príliš dobre na to, aby vedela, že by z nej zostala ešte väčšia hysterička a despota.
Ale takéto dni vystriedali chvíle, keď spolu chodievali na volejbalové zápasy, do prírody, alebo len sa tak išli prejsť po meste. Vtedy bola na svojho otca pyšná. Vedel zaujímavo rozprávať, dokázal jej vysvetliť takmer všetko, čo ju zaujímalo a na čo ona sama nevedela nájsť odpoveď. A on bol tiež hrdý tatko, ktorý rád svojim kamarátom rozprával akú má múdru dcéru, aké múdre a dospelé otázky mu kladie. Videl sa v nej a predpovedal jej tú najskvelejšiu budúcnosť.

A teraz toto?! Ako sa mu len pozrie do očí? Už nikdy jej nebude veriť, vie že ho veľmi raní, ale ktoré jej rozhodnutie bude pre neho bolestivejšie? Samovražda alebo biľag neslušnej dcéry s pankhartom na krku? Keby len bol teraz pri nej a poradil, čo má robiť?

Uvedomila si, že ju viac začalo trápiť, či sa zmení vzťah jej otca k nej ako to, čo ona bude ďalej robiť, aký život ju očakáva....

Pochybnosti

Horúčkovito začala rozmýšľať, ako sa zabije. Jej ustrašená duša a odpor k bolesti jej našepkávali, že by mala zjesť nejaké tabletky. Kde vziať také množstvo, ktoré by ju zabilo? A čo keď ju nájdu a bude musieť ísť na výplach žalúdka. To by bola hanba. Spomenula si na kamarátku zo strednej, ktorá sa takto "otrávila", podstúpila výplach žalúdka a rozprávala, že ten bol oveľa horší ako jej samotné rozhodnutie na uskutočnenie tohoto kroku. Dlhú dobu sa zmietala v spleti výsmechu a vlastného sklamania zo svojej slabosti.

Smrť na koľajniciach zavrhla okamžite. Poznala z domu dievča, ktoré si ľahlo pod vlak tak nešťastne, že jej odrezal len ruku pri pleci. Celý život si "(ne)nosila" túto spomienku so sebou. Oveľa neskôr umrela na rakovinu. Objavila sa v ruke, ktorá jej ostala. Ak to bol trest, tak bol veľmi krutý.

Už vôbec neprichádzalo do úvahy obesenie. Kamarátka jej rozprávala, aké to bolo, keď so svojím priateľom našli chlapca z jeho triedy obeseného v garáži. Pomáhali ho dávať dolu. Vyzeral vraj hrozne. Aj tak si nevedela predstaviť, ako sa dá obesiť. Technicky nebola zdatná.

Zostávalo skočenie z okna alebo podrezanie žíl. Rozhodla sa pre to druhé. Predsa len sa jej zdalo príliš odvážne stáť v okne na ôsmom poschodí a rozmýšľať či skočiť alebo nie. Bála sa výšok. Horúčkovito začala v mysli zháňať všetky opisy z kníh a scény z filmov, v ktorých si hlavná hrdinka podreže žily. Uvedomila si, že žily si môže podrezať rôznymi nástrojmi. Rozhodla sa pre žiletku. Zdala sa jej najostrejšia a najtenšia. Pred očami videla krásnu tenkú jazvu, z ktorej vytekala jej "modrá" krv po predkoch a svoje biele telo ležiace uprostred. Zrazu sa ponorila do neskutočného sveta kníh a filmov. Odmalička veľmi rada čítala a ako dospievala, neraz sa pristihla, že knihu drží v ruke ešte v hodinách, v ktorých mnohí iní stávali do práce. Keď sa raz začítala, nedokázala sa od knihy odtrhnúť, kým ju nezhltla celú. Inú zábavu nemala. Von ju matka púšťala len výnimočne. A tak prežívala so svojimi knižnými hrdinami ich životy, príbehy, trápenia a radosti, často dokonca nevnímala realitu a okolitý svet. Matka sa mylne domnievala, že je zamilovaná. Ako mohla byť ona zamilovaná, keď boli v triede samé dievčatá. Takmer nemala možnosť dostať sa bližšie k inému pohlaviu. A svet chlapcov jej pritom pripadal taký blízky. Veľmi rada čítavala knihy určené chlapcom, viac sa jej páčili ich dobrodružstvá, zábavky,hry. Ona vlastne vždy túžila byť chlapcom. Nevedela prečo, ale bolo to tak. Myslela si, že majú všetko jednoduchšie a naivne verila, že by ju matka púšťala von, keby bola chlapec. Aj s otcom si lepšie rozumela. Dokázal sa s ňou vyblázniť ako malý chlapec. Nahrádzal aj to, čo nikdy nezažila u osoby, ktorá by jej mala byť najbližšia. Otec ju vedel pohladiť, pochváliť. V živote ju neudrel. Nepotreboval to. Stačilo, keď sa s ňou rozumne porozprával a účinok bol oveľa lepší ako po maminých bitkách. Otcovi nikdy neklamala. Brala ho takmer ako svojho kamaráta. Niekedy ho síce nedokázala pochopiť, hlavne vo chvíľach, keď sa opíjal. Netušila, že možno chce v sebe niečo utlmiť, spláchnuť preč... V tých chvíľach ho takmer nenávidela a bála sa ho. Často reagoval skratovo a matka ho dokázala vytočiť do nepríčetnosti. Najhoršie bolo, keď mu začala vykrikovať jeho "úbohý" pôvod, ona "grófka"! Neraz ho tým vyhnala z domu, musel utiecť preč od jej urážlivých slov. Ak ešte našiel otvorenú nejakú krčmu, skončil v nej, ak nie, sedel na stanici a čakal na vlak domov, na ktorý nikdy nenasadol. Niekedy trvali jeho jazdy týždne, inokedy to boli len také intermezzá. A ona medzi nimi robievala spojku. Posla dobrej nádeje. Nerozprávali sa dlhé týždne a posielali si po nej odkazy. Nenávidela tieto dni, nenávidela svojich rodičov, namýšľala si, že je určite z detského domova. Ktorí rodičia by dokázali pripraviť "vlastnému" dieťaťu takéto detstvo?! Atmosféra v ich domácnosti bývala v týchto dňoch neznesiteľná. Veľakrát si želala, aby umrela, aby nemusela so strachom čakať na otcove návraty, báť sa o neho. Časom zistila, že sa už nebojí jeho neskorých návratov, ale bojí sa o neho, aby sa mu niečo nestalo. Nedokázala si to predstaviť. Nedokázala a nechcela si predstaviť život bez neho.

Strach

Keď sa vrátila na izbu, ocenila skutočnosť, že môže byť sama. Zubaňa plnila svoju úlohu svedomite. Strážila Kurvu jednu hnusnú do poslednej minúty. Potrebovala dostať červenú farbu hanby a poníženia zo svojej tváre a vysporiadať sa so strachom, ktorý sa jej náhle zmocnil svojimi pevne zovierajúcimi drápami.

Odmalička bol strach jej najvernejším spoločníkom. Vždy sa všetkého bála. Vychovávali ju v strachu a zastrašovaním. Vtedy to bol jeden z najosvedčenejších výchovných prostriedkov. Strach a bitka. Keď nebudeš dobrá, príde bobo. Keď nebudeš poslúchať, vezme ťa kominár. Keď nepomôže ani to, dostaneš bitku, nebudeš môcť ísť do kina, nepôjdeš von.... Často sa cítila ako vo väzení, izolovaná od všetkých zábav blízkych mladým ľuďom. Tak si to vtedy myslela a bola presvedčená o tom, že jej uteká vlak niekam do nenávratna.S ľútosťou počúvala v triede historky z predchádzajúceho večera, ktorých sa mohla zúčastňovať len ako nemý poslucháč. Celej triede bola vždy na výsmech. Trčala doma, aby matke robila spoločnosť, keď otec funkcionárčil a nezmyselné schôdzovanie zakončieval ešte nezmyselnejším pitím. Ona bola jediná v dome, ktorá ho dokázala ukľudniť, keď opitý vyčíňal ako zmyslov zbavený. Pravda je, že príčinou bola vždy ziapajúca matka. Nedokázala pochopiť, že ho má nechať na pokoji. Nikdy nedokázala zaspať, kým sa otec nevrátil domov. Triasla sa v posteli od strachu, či dôjde znovu k zvade alebo dokonca aj k bitke.. Aj to sa párkrát pritrafilo. A nik sa jej nespýtal, prečo ona musí robiť deliacu stenu medzi rodičmi, oponu, ktorá oddelí nepríčetného otca a hysterickú matku.Niekedy si so sestrou potichu v posteli hovorievali, že ich mama mala pracovať v koncentráku. Volali ju medzi sebou gestapáčka. Mamy sa bála aj tisíce kilometrov vzdialená od jej výchovných prostriedkov. Akoby aj nie? V rámci svojich výchovných metód dokonca poslala otca urobiť raziu. Našťastie ju našiel v jej vlastnej posteli. Nevie si predstaviť, čo by sa bolo stalo, keby nie? Bola by ju jej autoritatívna a bezcitná matka stiahla okamžite domov? Pravdepodobne nie. Pocit prestíže v malomestskom prostredí bol určite silnejší. Bola šťastná, že má múdru dcéru, ktorá dobre študuje v cudzom svete. Svoj život si zakladala na úspechu iných. To, čo nebolo životom a zlými podmienkami dopriate jej samej, vyžadovala od svojich detí. Vydarilo sa jej to len u mladšej dcéry. A vytvorila si z nej bohyňu. Bohyňu, ktorá bola do určitej miery uctievaná, ale za každý prejav neposlušnosti alebo svojvôle náležite potrestaná. Tak sa v slušných rodinách patrí. A vychovala z nej ustrašeného jedinca, vyplašeného z každej maličkosti, poslúchajúceho na prvé slovo, na prvý pohľad chladných modrých očí. Dlho bude trvať, kým sa Naivná zbaví pocitu, že sa matky nemusí báť, že je paňou svojho života, že sa jej nemusia podlamovať nohy, keď na ňu zavolá.... Zatiaľ vlastnej matke slúžila ako výstavná skriňa úspešnej výchovy.

Uvedomila si, že sa ocitla v poriadnej kaši. Nedokázala si predstaviť, čo bude robiť. Má ísť domov a všetko povedať, alebo sa domov už nikdy nevráti a ... Preboha, aké a? Z čoho bude žiť? Triasla sa, oblieval ju pot, behala v izbe ako zmyslov zbavená. Keď si predstavila, čo ju doma bude čakať, takmer omdlievala. Potrebovala sa s niekym poradiť, ale Zubaňa stále neprichádzala. Nevedela, že Zubaňa jej nepomôže. Takéto veci si musí každý vyriešiť sám. Sama do toho marazmu spadla, sama z neho musí vyliezť. Je dospelá, zodpovedná za svoje činy. Cudzí jej len môžu pofúkať boľačky.
Časom sa našlo veľa takých, ktorí jej svojim priateľstvom pomáhali prekonávať najhoršie dni. Pomocnú ruku jej podávali aj takí, od ktorých by to nikdy nebola čakala. Bola im za to veľmi vďačná a našla si veľa nových a dobrých kamarátov na celý život.
Teraz len cítila, že sa stalo niečo zlé a ona to musí vyriešiť. Zrazu jej ako najlepšie riešenie napadla samovražda. Ako to, že doteraz na to nepomyslela? Bude mať konečne od všetkého pokoj, nemusí ísť domov, nemusí podstúpiť strach, čo sa s ňou stane. Áno, toto je skutočne to najlepšie riešenie. Má pre ňu život vôbec zmysel? Stratila milovanú osobu, stratila dôveru rodičov, úctu sama k sebe. Má zmysel ísť ďalej? Určite ju vyhodia zo školy a ostane úplne na dne. Ešte nikdy sa necítila taká bezmocná, nerozhodná. Doteraz však nikdy o sebe nerozhodovala sama. Okrem štúdia. To si vydupala, aj keď až také ťažké to nebolo. Mame sa tá výnimočnosť páčila. Doteraz za ňu vo všetkom rozhodovala jej mama. Ona len slepo poslúchala. Teraz konečne všetkým ukáže, že nie je šedá vystrašená myš.

Ortieľ

Zavalil ju príval jeho slov. Bolo to neskutočné. Topila sa v jeho sarkazme a dešpekte a nik nebol nablízku, aby jej hodil záchranné koleso. Napriek tomu, že vedela plávať,topila sa v týchto vodách nesúcich so sebou všetku špinu, ktorej súčasťou bola po dlhé mesiace aj ona samotná. Nedokázala sa nadýchnuť a odplávať čo najrýchlejšie preč. Preč z kalných vôd beznádeje a smútku. A tak len nemo počúvala klesajúc až na samé dno.
Vytmavil jej to ako sa patrí. Od začiatku bola pre neho len ďalšia z jeho hračiek. Bábiky, ktoré mu slúžili na ukájanie jeho vlastných pudov. Hlúpučké bábiky bez chrbtovej kosti, ktoré sa mu nedokázali vzoprieť a bojovať o svoje práva. On je ten dobrý. Nikdy žiadnu z nich nenútil, aby s ním spávala, podvoľovala sa jeho chúťkam. Všetky s ním zostávali dobrovoľne, vediac, že vzťah nie je skutočným vzťahom, že je to len - čo vlastne? Čo to bolo? Skutočne až teraz začala premýšľať, čo to vlastne bolo? Iné dvojice sa chodia spolu prechádzať, idú spolu do kina, do kaviarne, tancovať. Oni nechodili nikam, okrem postele. Hnusák nikdy nemal potrebu ukazovať sa so svojimi úlovkami. Iné dvojice sa rozprávajú o svojej budúcnosti, tešia sa na ďalšie spoločné dni, na spoločné zážitky, na spoločný smútok i radosť. Nespomína si, že by sa čo len jediný raz boli na niečo alebo z niečoho spolu tešili. Bol niekedy zamilovaný? To sa už nedozvie. Uvedomila si, že zamilovaná bola len ona. Hlúpo a naivne. Nikdy jej nedával žiadne falošné nádeje. Zo začiatku býval taký milý, vynaliezavý, rád sa s ňou láskal. Keď dosiahol, po čom túžil, stala sa aj ona jednou zo zástupu pred jeho posteľou. Pochopila, že ona bola tou hlúpou, ktorá sa snažila udržiavať niečo, čo sa nedalo nazvať ani len vzťahom. Prečo to robila? Prečo v sebe nenašla dosť sily, aby v tom zástupe urobila medzeru a hľadala niekoho, s kým by prežívala nádherný vzťah so všetkým, čo k nemu patrí?! Bola to skutočne len jej naivita? Bol to jej prvý partner a prvý sexuálny zážitok a život. Ale to ju neoprávňovalo konať tak naivne. Zrazu pocítila svoju úbohosť a najradšej by ostala na bahnitom dne.
Spýtal sa jej, prečo vlastne prišla? Od začiatku vedela, že ďalšie dieťa nechce a on s tým ani nič robiť nebude. Potrat? Na to môže zabudnúť. On jej ho neurobí a ani nikoho nepozná a keby aj poznal, tak by na takej veci nikdy neparticipoval. Nepotrebuje si narobiť problémy. Jednoducho je koniec. Nemieni sa viazať, musí doštudovať a chce mať pokoj. Ak sa jej to nepáči, je to jej problém.

Našla v sebe dostatok sily, aby sa z bahnitého dna predsa len odrazila a vyplávala. Potrebovala sa čo najrýchlejšie dostať do bezpečia. Musela nájsť nejaký svoj ostrovček, na ktorom bude sama a dobre si premyslí, čo ďalej. Otočila sa a potichu zavrela dvere na izbe. Uzavrela tým jednu kapitolu svojho života, ktorá prispela k tomu, že sa na dlhé roky utiahla do ulity svojich pocitov, myšlienok, do svojej vlastnej ulity, do ktorej nikoho nepripustila. Z naivného veselého dievčaťa sa stala zádumčivá, mĺkva mladá žena. Keď pustila z ruky kľučku, netušila ešte o tejto zmene. Netušila, že zaucho, ktoré po prvý krát nedostala od mamy, ale od života, ju donúti o veciach hlbšie premýšľať. Doteraz si užívala bezstarostného života, smiala sa, nič nebrala vážne, snažila sa doháňať na plné obrátky to, čo jej kamarátky mali už dávno za sebou, len ona so svojou prísnou výchovou vždy zaostávala. Neskôr túto facku veľmi ocenila, ale teraz ju čpela na tvári a cestou do svojej izby si myslela, že ju všetci vidia. Tvár jej horela ako fakľa, ale telo sa chvelo od zimy.