Otec

Otec bol pre ňu všetkým. Napriek tomu, že jeho pracovné povinnosti mu nedovoľovali, aby so svojou rodinou trávil všetky dni, spomínala si na chvíle prežité s ním intenzívnejšie ako na chvíle s matkou. Spomínala si, ako sa s ňou rád hrával a menil sa na malého šantiaceho chlapca. Dokonca jej kúpil aj vláčik so železničkou, aby sa spolu mohli hrať. Keď ho osud pripravil o prvorodeného syna, bola mu Naivná aj dcérou aj synom. Naučil ju hrať dámu, rôzne kartové hry a dokonca aj zopár kúziel. Nenaučil ju nikdy, ako si vykúzliť lepšiu mamu. Naivná ho svojou detskou dušičkou vrúcne milovala. Vždy sa bála, či sa vráti v poriadku zo služobnej cesty, ale zároveň sa tešila na prekvapenie, ktoré jej prinesie. Vedel, ako miluje lízatká a tak jej vždy doniesol kyticu lízatiek alebo nejakú novú neznámu sladkosť. Niekedy prišiel neskoro v noci a ona si ráno našla v kuchyni sladký pozdrav. S radosťou čakávala, kedy sa vráti z práce, aby jej rozprával, čo nové vo svete zažil. Niekedy sa z práce nevrátil načas, zvykol sa zabudnúť v kaviarni. Nechápala, ako na ňu mohol zabudnúť a prečo sa neponáhľal domov k svojej malej láske. Keď prišiel v noci opitý, neraz zaliezla pod veľký stôl v obývačke a ustrašene vykúkala spod obrusa. Jeho staré zranenie spôsobovalo u neho nezvyčajné zmeny nálad. Nikdy si nik v rodine nemohol byť istý, ako bude v stave opilosti reagovať. Niekedy hneď zaspal na gauči a nevšímal si ženine vykrikovanie. Inokedy do neho vošla taká zúrivosť, že jeho oči boli priam nepríčetné. Jediný kto ho dokázal ukľudniť bola ona, Naivná. Jej v živote neublížil. Nik sa jej nikdy nespýtal, čo ona pri týchto výčinoch cíti, prečo nemôže spať, keď už bola väčšia, prečo jej jednoducho zoslabne celé telo a žalúdok sa jej trasie tak, ako keď máva obrovskú trému pred klavírnym koncertom. Niekedy pijával v jednom kuse a kým ostatní chlapi prišli domov dobre naladení, ba čo viac, málokto by si bol všimol, že niečo vypili, on takmer nechápal kde je a kto je. Nikdy nič nevydržal a snažil sa udržiavať krok s ozajstnými pijanmi. Boli noci, keď domov niekto zatelefonoval, že leží opitý na ulici a museli ho ísť zobrať. Mali čo robiť, aby ho dotiahli domov. Väčšinou bol takmer v bezvedomí a vtedy Naivná ľutovala, že nemá brata, ktorý by mal určite väčšiu silu a zároveň sa bála, aby ich nik nevidel a veľmi sa hanbila. Boli to chvíle v jej živote, keď si želala, aby už neprišlo žiadne pokračovanie, aby sa všetko vygumovalo, aby sa nikdy nenarodila a nemusela znášať takúto potupu. A zároveň sa tak veľmi bála o otca, aby sa mu niečo nestalo, aby neostala s matkou sama. Neodvažovala si ani len predstaviť, ako veľmi by sa zmenil ich život. Poznala matku príliš dobre na to, aby vedela, že by z nej zostala ešte väčšia hysterička a despota.
Ale takéto dni vystriedali chvíle, keď spolu chodievali na volejbalové zápasy, do prírody, alebo len sa tak išli prejsť po meste. Vtedy bola na svojho otca pyšná. Vedel zaujímavo rozprávať, dokázal jej vysvetliť takmer všetko, čo ju zaujímalo a na čo ona sama nevedela nájsť odpoveď. A on bol tiež hrdý tatko, ktorý rád svojim kamarátom rozprával akú má múdru dcéru, aké múdre a dospelé otázky mu kladie. Videl sa v nej a predpovedal jej tú najskvelejšiu budúcnosť.

A teraz toto?! Ako sa mu len pozrie do očí? Už nikdy jej nebude veriť, vie že ho veľmi raní, ale ktoré jej rozhodnutie bude pre neho bolestivejšie? Samovražda alebo biľag neslušnej dcéry s pankhartom na krku? Keby len bol teraz pri nej a poradil, čo má robiť?

Uvedomila si, že ju viac začalo trápiť, či sa zmení vzťah jej otca k nej ako to, čo ona bude ďalej robiť, aký život ju očakáva....

Pochybnosti

Horúčkovito začala rozmýšľať, ako sa zabije. Jej ustrašená duša a odpor k bolesti jej našepkávali, že by mala zjesť nejaké tabletky. Kde vziať také množstvo, ktoré by ju zabilo? A čo keď ju nájdu a bude musieť ísť na výplach žalúdka. To by bola hanba. Spomenula si na kamarátku zo strednej, ktorá sa takto "otrávila", podstúpila výplach žalúdka a rozprávala, že ten bol oveľa horší ako jej samotné rozhodnutie na uskutočnenie tohoto kroku. Dlhú dobu sa zmietala v spleti výsmechu a vlastného sklamania zo svojej slabosti.

Smrť na koľajniciach zavrhla okamžite. Poznala z domu dievča, ktoré si ľahlo pod vlak tak nešťastne, že jej odrezal len ruku pri pleci. Celý život si "(ne)nosila" túto spomienku so sebou. Oveľa neskôr umrela na rakovinu. Objavila sa v ruke, ktorá jej ostala. Ak to bol trest, tak bol veľmi krutý.

Už vôbec neprichádzalo do úvahy obesenie. Kamarátka jej rozprávala, aké to bolo, keď so svojím priateľom našli chlapca z jeho triedy obeseného v garáži. Pomáhali ho dávať dolu. Vyzeral vraj hrozne. Aj tak si nevedela predstaviť, ako sa dá obesiť. Technicky nebola zdatná.

Zostávalo skočenie z okna alebo podrezanie žíl. Rozhodla sa pre to druhé. Predsa len sa jej zdalo príliš odvážne stáť v okne na ôsmom poschodí a rozmýšľať či skočiť alebo nie. Bála sa výšok. Horúčkovito začala v mysli zháňať všetky opisy z kníh a scény z filmov, v ktorých si hlavná hrdinka podreže žily. Uvedomila si, že žily si môže podrezať rôznymi nástrojmi. Rozhodla sa pre žiletku. Zdala sa jej najostrejšia a najtenšia. Pred očami videla krásnu tenkú jazvu, z ktorej vytekala jej "modrá" krv po predkoch a svoje biele telo ležiace uprostred. Zrazu sa ponorila do neskutočného sveta kníh a filmov. Odmalička veľmi rada čítala a ako dospievala, neraz sa pristihla, že knihu drží v ruke ešte v hodinách, v ktorých mnohí iní stávali do práce. Keď sa raz začítala, nedokázala sa od knihy odtrhnúť, kým ju nezhltla celú. Inú zábavu nemala. Von ju matka púšťala len výnimočne. A tak prežívala so svojimi knižnými hrdinami ich životy, príbehy, trápenia a radosti, často dokonca nevnímala realitu a okolitý svet. Matka sa mylne domnievala, že je zamilovaná. Ako mohla byť ona zamilovaná, keď boli v triede samé dievčatá. Takmer nemala možnosť dostať sa bližšie k inému pohlaviu. A svet chlapcov jej pritom pripadal taký blízky. Veľmi rada čítavala knihy určené chlapcom, viac sa jej páčili ich dobrodružstvá, zábavky,hry. Ona vlastne vždy túžila byť chlapcom. Nevedela prečo, ale bolo to tak. Myslela si, že majú všetko jednoduchšie a naivne verila, že by ju matka púšťala von, keby bola chlapec. Aj s otcom si lepšie rozumela. Dokázal sa s ňou vyblázniť ako malý chlapec. Nahrádzal aj to, čo nikdy nezažila u osoby, ktorá by jej mala byť najbližšia. Otec ju vedel pohladiť, pochváliť. V živote ju neudrel. Nepotreboval to. Stačilo, keď sa s ňou rozumne porozprával a účinok bol oveľa lepší ako po maminých bitkách. Otcovi nikdy neklamala. Brala ho takmer ako svojho kamaráta. Niekedy ho síce nedokázala pochopiť, hlavne vo chvíľach, keď sa opíjal. Netušila, že možno chce v sebe niečo utlmiť, spláchnuť preč... V tých chvíľach ho takmer nenávidela a bála sa ho. Často reagoval skratovo a matka ho dokázala vytočiť do nepríčetnosti. Najhoršie bolo, keď mu začala vykrikovať jeho "úbohý" pôvod, ona "grófka"! Neraz ho tým vyhnala z domu, musel utiecť preč od jej urážlivých slov. Ak ešte našiel otvorenú nejakú krčmu, skončil v nej, ak nie, sedel na stanici a čakal na vlak domov, na ktorý nikdy nenasadol. Niekedy trvali jeho jazdy týždne, inokedy to boli len také intermezzá. A ona medzi nimi robievala spojku. Posla dobrej nádeje. Nerozprávali sa dlhé týždne a posielali si po nej odkazy. Nenávidela tieto dni, nenávidela svojich rodičov, namýšľala si, že je určite z detského domova. Ktorí rodičia by dokázali pripraviť "vlastnému" dieťaťu takéto detstvo?! Atmosféra v ich domácnosti bývala v týchto dňoch neznesiteľná. Veľakrát si želala, aby umrela, aby nemusela so strachom čakať na otcove návraty, báť sa o neho. Časom zistila, že sa už nebojí jeho neskorých návratov, ale bojí sa o neho, aby sa mu niečo nestalo. Nedokázala si to predstaviť. Nedokázala a nechcela si predstaviť život bez neho.