Samovražda

Keď si Naivná v spomienkach pozrela film svojho života, nadýchla sa znovu zhlboka, uchopila žiletku do rúk pevnejšie, priložila si ju na zápästie ľavej ruky, zavrela oči a napriek trasúcej sa pravej ruke začala rezať. Od bolesti otvorila oči. Ľavé zápästie ju štípalo a napriek tomu nikde ani stopa po krvi. V duchu si nadávala, aká je neschopná a dodávala si odvahy zarezať hlbšie a pevnejšie. Znovu sa nadýchla, zavrela oči a rezala. Takmer vykríkla od bolesti, ale vedela, že musí byť potichu, aby ju nik neobjavil. Pomaly otvárala oči a konečne zbadala krv. Ako to, že jej je len tak málo. Prečo nestrieka? Nemohla tomu uveriť. Fidlikala tou žiletkou po svojom zápästí ako huslista slákom a krv vytekala len po kvapkách, akoby sa jej nechcelo stretnúť so špinavou podlahou internátnej kúpeľne. Čím viac tlačila žiletkou do ruky, tým viac to bolelo, ale vytúžený výsledok nikde. V duchu si nadávala aká je neschopná. Nedokázala pochopiť, kde urobila chybu. Riadne si ešte raz pezrela žiletku, skúsila si ňou odrezať chĺpok na ruke a vtedy zistila, že je tupá.
"No a čo", vravela si v duchu. "Musí sa to podariť aj s tupou! Musí!"
Fidlikala po ruke čoraz zúrivejšie a bolesť ju prinútila vykríknuť. Len tak slabo. A zrazu jej po lícach začali stekať slzy. Namiesto krvi zmáčala hnusné smradľavé obkladačky slanými slzami. Zmývali jej zo zápästia ten kúsok krvi, čo si doslova vytlačila tupou žiletkou von, ale bola to len krv z poranenej pokožky. Žily ostali celé. Sedela tam nešťastná, zhnusená z vlastnej slabosti a neúspechu. Odjakživa neznášala fyzickú bolesť a nik ju nepripravil na to, že samovražda bolí. Áno, bolelo to. Aj fyzicky aj duševne. Momentálne víťazila bolesť fyzická. Uvedomovala si, že vlastne plače od bolesti. Pustila si na zápästie studenú vodu, stiahla ho do vreckovky a s červenými očami vyšla von z kúpeľne.
Vyšla von, do nového života. Nevedela, aký bude. Vedela len, že ju čaká zatratenie, problémy, ale tešila sa na svoje dieťatko.
Ruku nosila asi týždeň obviazanú a keď zložila po týždni obväz, zdobili jej zápästie jazvy. Našťastie bola jeseň a nemusela chodiť v krátkych rukávoch a vysvetľovať, čo to tam má. Po čase sa dozvedela, že žily si treba prerezať pozdĺžne a nie priečne. Bola šťastná, že to vtedy nevedela. Bola šťastná, pretože žila pre svoje dieťa. Nebola schopná dokonať samovraždu, ale svojou neschopnosťou sa rozhodla pre dlhodobú samovraždu. Každý deň jej nového života bol pre Naivnú samovražedný. Vyslobodila sa až po dlhých rokoch...

Matka?

Veľmi často rozmýšľala, prečo je jej matka taká tvrdá, bez srdca, bez pocitov. Na jednej strane sa ju snažila pochopiť. Mala ťažký život, ťažké detstvo sa na nej podpísalo. Potom strata dvoch detí, žiadne súkromie, pretože svoj malý životný priestor, získaný sobášom, si od začiatku delila so svojou matkou. Bol to nedostatok intimity, nenaplnené ambície, alebo jednoducho len vrodené gény, ktoré z nej robili tvrdú skalu?
Nedokázala svojim dcéram prejaviť lásku, nedokázala im byť priateľkou. Tak veľmi obe túžili po matke. Nachádzali len prísnu bachárku, kotrolujúcu ich životy, veliacu, neúprosnú, neústupčivú. V zriedkavých záchvatoch výčitiek svedomia sa im snažila priblížiť, aby potom pár vyrieknutých tajomstiev spreneverila pred otcom a zneužívala pri ďalších trestoch. Bola presvedčená, že je tou najlepšou matkou. Chválila sa svojimi "výchovnými" opatreniami, nechala sa obdivovať a bola hrdá na svoju tvrdú výchovu. Po rokoch, keď sa jej Naivná už dokázala vzoprieť, len s ľútosťou skonštatovala, že mala byť ešte prísnejšia. V čom? Naivná nepoznala u svojich priateliek až takú prísnosť ako doma. Áno, vychovávalo sa vtedy inakšie. Matky neboli dcéram vyslovenými kamarátkami, ale mnohé sa ich snažili trochu pochopiť. Život nebol jednoduchý. A tak si ho v mnohých rodinách spríjemňovali peknými vzťahmi. Aj v rodine Niavnej boli dni, keď matka dokázala byť vtipná, milá, ale dali sa zrátať na prstoch jednej ruky. Matka bola radšej vtipná, nápaditá v cudzom kolektíve. Rada bola oslavovaná, celý život hrala akýsi druh divadla. Ona, hlavná postava a okolo nej komparz zvyknutý nepriečiť sa, poslúchať príkazy režiséra a dostávať zaslúženú odmenu.
Bola egocentrická, sústredená len na svoje pocity a príkazy. Ak sa jej neulahodilo, pľula jedovatú paru na všetky strany. Neznášala odpor, protirečenie. Jednoducho vodcovský typ, ktorý si vybudoval svoje malé vojsko aspoň doma. Doma bola ona generálom. Neuvedomovala si, že svojich vojakov zaháňa do zákopov. Manžela do zákopu funkcií a krčiem, deti do ilegality literatúry a výmyslov. Všetci okolo nej sa oddali šialenstvu klamstiev a výmyslov, dúfajúc v prechodný pocit slobody. Slobody kruto vydobytej, ale o to tvdršie zaplatenej. Slobody, ktorá nikdy netrvala dlho a končievala mučivým väznením, spojeným s duševným trýznením. Matka sa vyžívala v pocite nadradenosti a víťazstva, v pocite, že sa jej všetci, ktorí mali cítiť jej lásku, len boja. Po každom malom víťazstve jej cínových vojačikov, nasledovali dlhé obdobia trestov. Trestov v samotkách. Trestov, okorenených vyhadzovaním vecí zo zle uprataných skríň, opakovaným umývaním podlahy, ktorá stále nebola dosť dobre umytá, trestov neustáleho utierania prachu, aj toho, ktorý už bol utretý stokrát a nik ho nevidel, trestov izolovania mladých duší od okolitého sveta. Izolovala ich fyzicky, ale psychicky ich nikdy nezotročila do úplného zničenia. Jej tresty podnecovali dcéry k neustále sa skvalitňujúcim klamstvám, na ktoré im síce vždy prišla, ale ony si ten prechodný pocit slobody užívali o to viac. Nikdy nepochopili, čo tými trestami chcela dosiahnuť. Poslušné boli vždy, Naivná určite. Do istého veku. Nechápali, že im nedožičila normálne dospievanie medzi mladými ľuďmi, ale boli rady, že stará mama bola na ich strane a odvážne im kryla chrbát v prípade prezradenia. Nechápali, ako mohla taká úžasná žena, akou stará mama bola, porodiť tú tyranku. Nechápala ani stará mama. Bolo jej ľúto, keď videla, že milované vnučky nesmú chodiť na diskotéky, do kina, medzi mladých ľudí. A tak pri každej príležitosti, keď matka musela opustiť bojisko kvôli nejakej dôležitej roli, kryla im chrbát a dopriala im pocit slobody a mladosti. Klamala s nimi, aby si to večer "vymodlila" a nechodila ďalej po svete s hriechom. Toto boli ich tajné víťazstvá v krutom boji, ich sprisahania voči generálke, ich radosť a šťastie.
Po rokoch, keď sa z matky následkom nemoci stala fyzická i psychická troska, stretla sa pri nej Naivná so svojou sesternicou. Sesternica ju nespoznávala. Nechápala, že z generálky je len hŕbka kostí, obalených kožou, bezduchá hŕbka, nevnímajúca svoje okolie, nevnímajúca svoju bezmocnosť, nevnímajúca, že teraz je ona vydaná napospas svojmu okoliu. Pozerala na ňu, na genrálku , a donekonečna opakovala:

"Naivná, pamätáš, ako ťa nechcela pustiť k nám na prázdniny len za to, že si ju do práce neprišla čakať s dáždnikom, lebo poobede začalo pršať?"

Naivná si to už nepamätala. Akoby aj? Pri všetkých tých nezmyselných trestoch. Sesternica neverila vlastným očiam. Videla pred sebou porazeného Napoleona, ktorý o svojej porážke netuší. Bolo jej do plaču. Pokúšala sa predstaviť si svoju tetu v jej životnej úlohe, ale predstavy sa jej rozutekali po lícach spolu so slzami.... Naivná už neplakala. Len rozmýšľala, či ten zúbožený stav autoritatívnej matky je trestom alebo vykúpením....