Zlá správa

Naivná tušila, že je tehotná. Staršia spolužiačka, s ktorou sa medzičasom skamarátila, jej tvrdila, že nemusí byť bezpodmienečne v tom.
"Vieš, počula som, že bývajú aj nejaké biele krámy a to znamená, že o tom nevieš, ale svoje dni máš!"
Naivnej sa to nezdalo, ale to presviedčanie jej robilo dobre. Na pár minút zahnalo strach z toho, čo ju čaká. Vedela, aké predsudky panujú v jej krajine. Nabrala odvahu a išla ku gynekológovi, aby ju uistil o opaku. Našťastie to nemala ďaleko, univerzitná klinika bola blízko internátu. Cestou nevnímala nič, bola zahĺbená do svojich myšlienok a strachu. Utápala sa v ňom celé leto, kým bola doma. Hrala divadlo a do koša hádzala zabalené nepoužité vložky, len aby si nikto nič nevšimol. Keď jej prišlo v dlhom rade na kúpalisku zle, zvalila to na svoj nízky tlak. Uverili jej, vždy s tým mala problémy.
To čakanie na chodbe ju znervózňovalo. Už chcela vedieť, na čom je. Triasla sa ako osika, bola jej hrozná zima, aj keď vonku bola krásna začínajúca teplučká jeseň. Mala by sa z nej tešiť, užívať si začiatok ďalšieho ročníka, stretnutie s novými priateľmi. Veľmi sa na všetkých tešila, samozrejme okrem kurvy jednej hnusnej. Na tú nemohla ani pomyslieť, aby sa nezačala potiť a neroztriasla sa na celom tele. Našťastie sa z ich izby odsťahovala, nedokázala si predstaviť, ako by naďalej mohli spolu existovať. Mala problém s ňou vydržať na seminároch a prednáškach.
Prečo ju ešte nevolajú? Už to nevydrží. Jedna z najhorších vecí na svete je neistota. O pravdivosti tejto vety sa počas svojho života presvedčila nespočetne krát. Žmolila v rukách vreckovku, v posledných dňoch ju mala podvedome stále pripravenú. Často sa jej stalo, že z ničoho nič začala plakať. Konečne ju volajú do kabínky! Ruky sa jej tak trasú, že má problém s vyzliekaním. Doktor už dokonca otvoril dvere, či sa niečo nestalo. Vôbec si neuvedomila, že jej to trvalo tak dlho. Našťastie v ordinácii neboli žiadni praktikanti. Tých tak teraz potrebuje . Hneď by to každý vedel, ak by predsa len bola tehotná.
Lekár jej pomáha vyštverať sa na kozu, je celá červena, spotená, kokce, strach z nej robí niekoho iného. V duchu si nadáva, tep má určite vyšší ako mrakodrap. Vyšetrenie trvá neskutočne dlho, nič si z neho nepamätá. V mysli sa jej neskôr stále vybavuje vystretá ruka lekára a jeho gratulácia k jej "požehnanému" stavu.
"Nikdy som neveril, že Vám sa podarí otehotnieť", znie z jeho úst.
"Čo prosím?", neveriacky sa pýta a takmer omdlieva.
"To nemôže byť pravda, ja určite nie som tehotná. Veď ste mi predsa nechceli predpísať ani žiadne tabletky!", revala na neho.
"Vy sa netešíte?", neveriacky sa opýtal.
Ďalej už nebola schopná hovoriť. Pamätá si, že jej dlho niečo hovoril, strčil do ruky nejaké papiere a ďalej nič. Nevie, či sa vôbec obliekla, nevie, či išla na internát, nepamätá si, kde bola. Z tohto dňa si naozaj už nič iné nazapamätala...