Samovražda

Keď si Naivná v spomienkach pozrela film svojho života, nadýchla sa znovu zhlboka, uchopila žiletku do rúk pevnejšie, priložila si ju na zápästie ľavej ruky, zavrela oči a napriek trasúcej sa pravej ruke začala rezať. Od bolesti otvorila oči. Ľavé zápästie ju štípalo a napriek tomu nikde ani stopa po krvi. V duchu si nadávala, aká je neschopná a dodávala si odvahy zarezať hlbšie a pevnejšie. Znovu sa nadýchla, zavrela oči a rezala. Takmer vykríkla od bolesti, ale vedela, že musí byť potichu, aby ju nik neobjavil. Pomaly otvárala oči a konečne zbadala krv. Ako to, že jej je len tak málo. Prečo nestrieka? Nemohla tomu uveriť. Fidlikala tou žiletkou po svojom zápästí ako huslista slákom a krv vytekala len po kvapkách, akoby sa jej nechcelo stretnúť so špinavou podlahou internátnej kúpeľne. Čím viac tlačila žiletkou do ruky, tým viac to bolelo, ale vytúžený výsledok nikde. V duchu si nadávala aká je neschopná. Nedokázala pochopiť, kde urobila chybu. Riadne si ešte raz pezrela žiletku, skúsila si ňou odrezať chĺpok na ruke a vtedy zistila, že je tupá.
"No a čo", vravela si v duchu. "Musí sa to podariť aj s tupou! Musí!"
Fidlikala po ruke čoraz zúrivejšie a bolesť ju prinútila vykríknuť. Len tak slabo. A zrazu jej po lícach začali stekať slzy. Namiesto krvi zmáčala hnusné smradľavé obkladačky slanými slzami. Zmývali jej zo zápästia ten kúsok krvi, čo si doslova vytlačila tupou žiletkou von, ale bola to len krv z poranenej pokožky. Žily ostali celé. Sedela tam nešťastná, zhnusená z vlastnej slabosti a neúspechu. Odjakživa neznášala fyzickú bolesť a nik ju nepripravil na to, že samovražda bolí. Áno, bolelo to. Aj fyzicky aj duševne. Momentálne víťazila bolesť fyzická. Uvedomovala si, že vlastne plače od bolesti. Pustila si na zápästie studenú vodu, stiahla ho do vreckovky a s červenými očami vyšla von z kúpeľne.
Vyšla von, do nového života. Nevedela, aký bude. Vedela len, že ju čaká zatratenie, problémy, ale tešila sa na svoje dieťatko.
Ruku nosila asi týždeň obviazanú a keď zložila po týždni obväz, zdobili jej zápästie jazvy. Našťastie bola jeseň a nemusela chodiť v krátkych rukávoch a vysvetľovať, čo to tam má. Po čase sa dozvedela, že žily si treba prerezať pozdĺžne a nie priečne. Bola šťastná, že to vtedy nevedela. Bola šťastná, pretože žila pre svoje dieťa. Nebola schopná dokonať samovraždu, ale svojou neschopnosťou sa rozhodla pre dlhodobú samovraždu. Každý deň jej nového života bol pre Naivnú samovražedný. Vyslobodila sa až po dlhých rokoch...