Bezútešné dni - I

Na druhý deň sa ráno našla vo svojej posteli, najprv dobre nechápala, čo sa deje, prečo spí oblečená vo svojich včerajších veciach , prečo ju tak veľmi bolí hlava. Nebola schopná vstať z postele a ísť do školy, napriek tomu, že Zubaňa sa o to úporne snažila. Presviedčala ju, že v tejto situácii to bude pre Naivnú najlepšie riešenie, chodiť riadne do školy, aby nemyslela na hlúposti.
"V akej situácii, preboha?", opýtala sa jej.
"Ty si fakt nič nepamätáš?", čudovala sa Zubaňa. "Našli ťa pri rieke, ležala si tam urevaná a apatická, mala si šťastie, že to boli decká z intráku. Keď ťa dovliekli na izbu, len si plakala, triasla si sa na celom tele a nechcela si sa vyzliekať. Vytiahla som z teba len toľko, že ťa doma zabijú."
Pomaly jej začalo svitať. Je tehotná. Ale prečo bola pri rieke? Ako sa dostala tak ďaleko?Ako to, že sa nič nevie rozpamätať?
Zubaňa svoj boj vzdala a letela na seminár. Naivná si dovolila luxus a zostala celý deň v posteli a bola rada, že môže byť sama so svojimi myšlienkami. Lomcovali ňou divné pocity, ktoré začínali niekde pri radosti, že bude matkou a končili pri neskutočnom strachu. Vtedy sa znovu začala triasť ako osika, potila sa , drkotala zubami, zimnica striedala horúčku. Zvažovala čo bude robiť. Spomenula si konečne nejasne na lekárove slová. Na potrat je už neskoro. Je vo štvrtom mesiaci. O potrate doteraz nikdy nerozmýšľala. Prečo aj? Bola celkom spokojná, že ona otehotnieť nemôže! A teraz toto! Keď to tak zvažovala, došla k záveru, že by aj tak nikdy na potrat nešla. Niečo v nej jej to nedovoľovalo. Napriek tomu, že nebola veriaca, priečili sa jej takéto veci. Ako si môže niekto dať zo seba vziať to, čo mu navždy patrí, čo je len jeho?! Niečo, čo znamená nový život? Prečo sa nikto neopýta toho maličkého v brušku, či chce skončiť v kanáli?
"Nebolo by lepšie, keby skončil v kanáli?", preháňalo sa jej hlavou.
Nevedela pochopiť, čo sa s ňou robí. Strach ju pripravoval o posledné zvyšky rozumu. Predstavila si, že ju vyhodia z domu. Kam pôjde? Skúsi ísť za Hnusákom a možno nájdu riešenie. Ale má to vôbec význam chodiť za ním?! Dobre vie, že mu po svete behajú už dve deti o ktoré nejaví ani minimálny záujem. Tak čo mu povie? Čo od neho vlastne čaká? Že si ju vezme? Takúto nádej jej nikdy nedával, v tom bol férový. Ale to bola od neho asi jediná férová vec . A ona sa mu predsa nebude podkladať. Dosť dlho mu robila handru. Čo bude robiť? Preboha, čo ona len bude robiť?! Kľud, vravela si v duchu. Takto neprídem nikdy na normálne riešenie. Existuje v tejto situácii vôbec nejaké normálne riešenie? Je to veľký pat a ona nie je žiadne veľmajster, aby ho dokázala vyriešiť. Čo tak predsa len zísť dole, do jeho izby, schúliť sa v jeho náručí a nechať sa znovu láskať? Skutočne jej z toho strachu začalo preskakovať. Medzi nimi je predsa koniec! Už tak dávno ju nevzal do náručia, už večnosť sa nemilovali pri nočnej hudbe.... Možno jej bude vedieť zariadiť potrat, rozmýšľala. Študuje medicínu, určite niekoho pozná, kto jej to urobí aj vo štvrtom mesiaci. Počula od starších konškoláčok, že to tu vraj niekto robí. Možno ho pozná. Alebo čo ak sa rozhodne, že ostanú spolu? Nemusia sa brať. Len keby bol s ňou, keby nebola v tejto bezvýchodiskovej neistote sama. Uvedomila si, že to, čo najviac potrebuje, je blízkosť milovanej osoby, pomocná ruka a triezve názory.
Ešte počká na Zubaňu, keď sa vráti. Možno nájdu spolu nejaké riešenie.