Otec

Otec bol pre ňu všetkým. Napriek tomu, že jeho pracovné povinnosti mu nedovoľovali, aby so svojou rodinou trávil všetky dni, spomínala si na chvíle prežité s ním intenzívnejšie ako na chvíle s matkou. Spomínala si, ako sa s ňou rád hrával a menil sa na malého šantiaceho chlapca. Dokonca jej kúpil aj vláčik so železničkou, aby sa spolu mohli hrať. Keď ho osud pripravil o prvorodeného syna, bola mu Naivná aj dcérou aj synom. Naučil ju hrať dámu, rôzne kartové hry a dokonca aj zopár kúziel. Nenaučil ju nikdy, ako si vykúzliť lepšiu mamu. Naivná ho svojou detskou dušičkou vrúcne milovala. Vždy sa bála, či sa vráti v poriadku zo služobnej cesty, ale zároveň sa tešila na prekvapenie, ktoré jej prinesie. Vedel, ako miluje lízatká a tak jej vždy doniesol kyticu lízatiek alebo nejakú novú neznámu sladkosť. Niekedy prišiel neskoro v noci a ona si ráno našla v kuchyni sladký pozdrav. S radosťou čakávala, kedy sa vráti z práce, aby jej rozprával, čo nové vo svete zažil. Niekedy sa z práce nevrátil načas, zvykol sa zabudnúť v kaviarni. Nechápala, ako na ňu mohol zabudnúť a prečo sa neponáhľal domov k svojej malej láske. Keď prišiel v noci opitý, neraz zaliezla pod veľký stôl v obývačke a ustrašene vykúkala spod obrusa. Jeho staré zranenie spôsobovalo u neho nezvyčajné zmeny nálad. Nikdy si nik v rodine nemohol byť istý, ako bude v stave opilosti reagovať. Niekedy hneď zaspal na gauči a nevšímal si ženine vykrikovanie. Inokedy do neho vošla taká zúrivosť, že jeho oči boli priam nepríčetné. Jediný kto ho dokázal ukľudniť bola ona, Naivná. Jej v živote neublížil. Nik sa jej nikdy nespýtal, čo ona pri týchto výčinoch cíti, prečo nemôže spať, keď už bola väčšia, prečo jej jednoducho zoslabne celé telo a žalúdok sa jej trasie tak, ako keď máva obrovskú trému pred klavírnym koncertom. Niekedy pijával v jednom kuse a kým ostatní chlapi prišli domov dobre naladení, ba čo viac, málokto by si bol všimol, že niečo vypili, on takmer nechápal kde je a kto je. Nikdy nič nevydržal a snažil sa udržiavať krok s ozajstnými pijanmi. Boli noci, keď domov niekto zatelefonoval, že leží opitý na ulici a museli ho ísť zobrať. Mali čo robiť, aby ho dotiahli domov. Väčšinou bol takmer v bezvedomí a vtedy Naivná ľutovala, že nemá brata, ktorý by mal určite väčšiu silu a zároveň sa bála, aby ich nik nevidel a veľmi sa hanbila. Boli to chvíle v jej živote, keď si želala, aby už neprišlo žiadne pokračovanie, aby sa všetko vygumovalo, aby sa nikdy nenarodila a nemusela znášať takúto potupu. A zároveň sa tak veľmi bála o otca, aby sa mu niečo nestalo, aby neostala s matkou sama. Neodvažovala si ani len predstaviť, ako veľmi by sa zmenil ich život. Poznala matku príliš dobre na to, aby vedela, že by z nej zostala ešte väčšia hysterička a despota.
Ale takéto dni vystriedali chvíle, keď spolu chodievali na volejbalové zápasy, do prírody, alebo len sa tak išli prejsť po meste. Vtedy bola na svojho otca pyšná. Vedel zaujímavo rozprávať, dokázal jej vysvetliť takmer všetko, čo ju zaujímalo a na čo ona sama nevedela nájsť odpoveď. A on bol tiež hrdý tatko, ktorý rád svojim kamarátom rozprával akú má múdru dcéru, aké múdre a dospelé otázky mu kladie. Videl sa v nej a predpovedal jej tú najskvelejšiu budúcnosť.

A teraz toto?! Ako sa mu len pozrie do očí? Už nikdy jej nebude veriť, vie že ho veľmi raní, ale ktoré jej rozhodnutie bude pre neho bolestivejšie? Samovražda alebo biľag neslušnej dcéry s pankhartom na krku? Keby len bol teraz pri nej a poradil, čo má robiť?

Uvedomila si, že ju viac začalo trápiť, či sa zmení vzťah jej otca k nej ako to, čo ona bude ďalej robiť, aký život ju očakáva....