Hnusák

Na jej klopanie nereagoval. Skúsila ešte raz. Po chvíli sa odvážila nazrieť do izby. Ležal na posteli aj so svojou melancholickou depresiou. Naivná tento stav pomenovala už dávnejšie. Z odborných kníh, ktoré u neho čítala, vedela, že typická depresia má iné príznaky. Toto bola len jeho melanchólia, smútok, únava zo života. Pravá príčina týchto stavov ostávala ukrytá v jeho záhadnom vnútornom svete, do ktorého nedovolil ešte nikomu nazrieť. Uvedomila si, že nikdy neodkryl svoje vnútro. Nerozprával, čo mu robí radosť, čo ho zarmucuje, čo cíti. Vždy to boli rozhovory, ktoré sa točili okolo mnohých vecí, ale nikdy nie o jeho skutočných pocitoch. V poslednej dobe sa jeho melancholické depresie stupňovali. Keď bol v tomto stave, nikdy nevedela, aké budú jeho reakcie. Váhala, či má zostať, alebo sa radšej potichu vykradnúť von.
"Čo chceš?", ozval sa jeho hlas z postele.
Trošku ju to vyľakalo. Neisto zo seba dostala:"Chcela by som sa s tebou o niečom porozprávať."
"Tak spusť", povedal nezaujato.
"Skutočne môžem?", overovala si znovu jeho náladu.
"Keď si už tu, asi to bude niečo vážne" odpovedal Hnusák.
Naivná sa nadýchla a začala rozprávať. Hlas mala plačlivý, miestami od vzrušenia a obáv koktala. Porozprávala mu, že je jej veľmi ľúto, ako skončil ich vzťah, ale skutočne sa neodokázala zmieriť s jeho podrazom a teraz už aj vie prečo.
"Včera som bola na klinike", oznámila mu.
"A? Čo tým chceš povedať?", opýtal sa otrávene.
Nadýchla sa a potichu so slzami v očiach povedala: "Som tehotná."
Zrazu sa posadil. "Čo?! Čo to trepeš? Dával som si predsa pozor, keď si už nič nebrala!"
"Asi viem, kedy sa to stalo. Vtedy si sa ma neopýtal, kedy som mala menzes" hovorila nesmelo Naivná.
V tvári sa mu zrazu objavil ironický úškrnok, jeho oči sa jej začali vysmievať. Nikdy nemala rada tento výraz jeho tváre. Nevedela ho dobre opísať. Bolo to niečo tak ponižujúce, ale zároveň ju to na ňom priťahovalo, pretože si myslela, že v týchto chvíľach sa na pár sekúnd otvára pre okolitý svet. Bol toto jeho skutočný obraz? Irónia a dešpekt? A už len počúvala to, čo nikdy počuť nechcela, ale čoho sa najviac obávala. Nemalo význam ho prerušovať, beztak nebola schopná dostať zo seba slova. V princípe takúto reakciu aj očakávala, ale v najťažších chvíľach včerajšieho dňa sama seba presviedčala o tom, že možno predsa nie je až taký bezcitný. Nemala veľké skúsenosti s mužmi a v ich duši sa vôbec nevyznala. Až neskôr sa presvedčila, že nie všetci chlapi sú svine. Zo začiatku mala problém utvoriť si trvalejší vzťah a vadievalo jej, ak jej partner splnil, čo jej na očiach videl. Nebola na to zvyknutá. Potrebovala žiť v neistote. Dobrí a milí partneri sa jej rýchlo prejedli. Pripadalo jej to, ako by mala vzťah s handrou. Až oveľa oveľa neskôr pochopila čo je láska....